Višňovský:„Ocenenie od ľudí sa nedá kúpiť a ničím iným dosiahnuť než poctivou prácou."

Autor: Michal Sukop | 3.5.2017 o 19:53 | (upravené 3.5.2017 o 20:07) Karma článku: 1,53 | Prečítané:  424x

Ľubomír Višnovský (40) má za sebou rok od ukončenia kariéry a na veľkú životnú zmenu si pomaly zvyká: "Zožieral som sa, no už je to oveľa lepšie,“ priznáva vo veľkom rozhovore.

Na konte má vyše 900 zápasov v NHL, v ktorej raz vyhral produktivitu obrancov. Hral na desiatich svetových šampionátoch, odkiaľ si priniesol všetky tri cenné kovy. Bol na štyroch olympiádach a dvakrát na Svetovom pohári. Slovenskú extraligu ovládol so Slovanom trikrát. Jediný bek v dejinách Slovenska, ktorý zaútočil, ale do obrany sa vrátil prvý. 

Prešli ste rukami najznámejšieho topoľčianskeho mládežníckeho trénera Jozefa Nemca?

„Striedavo. Najprv ma viedol, potom nie a zase áno. Oveľa viac ma trénoval Ján Kišš.“

Ako vás ovplyvnil?

„Dával nám úplne všetko. Učil nás, veľa sme trénovali, boli sme talentovaní, ale hlavne - chceli sme sa zlepšovať. Pomohlo mi, že som mal staršieho brata Tibora. Súťažili sme, kto spraví viac kľukov, drepov, zhybov či brušákov. V Topoľčanoch boli dva silné ročníky. V tom staršom môj brat, Miroslav Šatan, Radoslav Hecl. O rok nižšie ja s Ľubomírom Hurtajom. U nich bol koučom Jozef Nemec, u nás Ján Kišš. Hrali sme vyzývacie zápasy, a keď bolo treba, navzájom si pomohli, doplnili sa. Oni vyhrávali majstrovská Slovenska a nám sa to v ôsmej triede podarilo tiež. Odvtedy tam také silné triedy neboli.“

Prečo?

„Nedávno som stretol spomínaných koučov a rozprávali sme sa o mládeži. Našli tréningové zošity a porovnali naše časy so súčasnými mladíkmi. Majú desaťminútové straty. Vtedajšie tréningové dávky dnešní hokejisti nevydržia. Je iná doba, deti majú oveľa viac času na televíziu, iPady. Môžu si vybrať, čo chcú robiť. Moji rodičia chodili na šiestu do práce, buď by som sa zamestnal ako oni, alebo som mohol ísť študovať. Nič viac neexistovalo. Odísť do zahraničia počas komunistického režimu bolo nemožné. Dal som sa na šport, bavilo ma to, s hokejom som zaspával i vstával.“

Dostať sa hrať do cudziny bola ohromná motivácia.

„Na odchod za hranice som ani nepomyslel. Mojím snom bolo hrať československú ligu. NHL som vôbec nesledoval, a ani nebolo kde.“

V polovici deväťdesiatych rokov sa hral v NHL tvrdý, agresívny hokej a väčšina tímov cielene vyhľadávala vysokých chlapov. Po roku 2000 sa hra začala meniť a postava už nebola prioritou. Bol to jeden z dôvodov, že ste sa v zámorí presadili?

„Áno, začalo sa viac korčuľovať, hrať s pukom. Zrazu ten, kto vedel dobre rozohrať, mal aj gólové šance. Predo mnou sa presadili aj nižší hráči, ale všetko útočníci: Paul Kariya, Theoren Fleury, Cliff Ronning. Postupne sa niektorí nižší zadáci začali presadzovať, tak to vyskúšali. Mne v kempe (rok 2000) pomohlo to, že prišiel za trénerom Murrayom Luc Robitaille a povedal, že jedine odo mňa dostane presnú prihrávku na čepeľ. Nemusí puk zbierať pri mantineloch. To bolo veľké plus a kouči si to všimli.“

Päť rokov bol vaším koučom v Kings Kanaďan Andy Murray. Ťažké srdce na neho majú v Čechách. Pri známej hromadnej bitke z MS 1997 požadoval od svojich zverencov zvýšenú agresivitu desať minút pred koncom stretnutia.

„Dodnes máme veľmi pekný vzťah. Dal mi šancu a som mu zato vďačný. Slovákov mal rád. Veď okrem mňa bol v klube Žigmund Pálffy, Jozef Stümpel, Pavol Demitra, chvíľu Martin Štrbák a veľa Čechov. Problém s Európanmi nemal. Viedol tímy vo Švajčiarsku, Nemecku, mal skúsenosti s tunajším hokejom. Mal jednu chybu - nerád dával hráčom voľno. Do polovice súťaže sme boli hore a druhú časť sme padali, pretože prišli zranenia z únavy. Boli sme pretrénovaní. To bola jeho jediná neresť, ale už sa z toho poučil. Inak výborný šéf striedačky.“

V sezóne 2006/2007 nastúpil v jedenástich zápasoch za Kings súčasný gólman Slovana Barry Brust. Spomínate si?

„Nepamätám si to. Boli sme na spodku tabuľky a v šatni sa vystriedalo veľmi veľa hokejistov. Kuriozitou je, že štyri duely odchytal aj japonský brankárYutaka Fukufuji. Brust je výborný brankár, no jeho ego je vysoké a treba, aby s ním kouč citlivo pracoval. Vie pomôcť i uškodiť. Podstatné je, že ľudia na Slovensku ho milujú a on ich baví.“

Majiteľom Los Angeles je miliardár Philip Anschutz. Patrí medzi sto najbohatších ľudí sveta a okrem Kings vlastní aj Ontario Regin v AHL, švédsky Djurgårdens IF a nemecký Eisbären Berlín. Stretli ste sa?

„Spoločne s celým tímom niekoľkokrát. Veľmi sa o šport nestaral, oveľa väčším fanúšikom bola jeho žena. Poznala hráčov a trochu okolo hokeja pracovala. On to mal vyslovene ako biznis. K ďalším obchodom sa dostal práve popri kluboch v spomínaných krajinách. Celkovo športu pomohol, čo je výborné. Veľmi nízky, ale šikovný pán.“

Mali ste niekoľko otrasov mozgu. Máte to spočítané?

„Asi deväť.“

Niektoré boli zrejme slabšie, a iné silnejšie.

„V mladosti som bol zranený, cítil som sa zle, no nevenoval som tomu pozornosť. Väčšie problémy začali po tridsiatke. I po slabšom otrase bolo náročné vrátiť sa na ľad. Pri jednom vážnom som vynechal tri mesiace. Myslel som si, že je s hokejom koniec. Úplne ma to zmenilo, bol som podráždený, nervózny, všetko ma otravovalo. Na plač alebo zapnutý vysávač som reagoval zúrivo. Nevedel som, čo so sebou. Manželka mi vravela, že to bolo pre ňu najhoršie obdobie života. Chodil som po doktoroch v celej Severnej Amerike a skúšali na mne všetko možné. Veľmi ťažký čas.“

Po skončení kariéry vám chýbala partia spoluhráčov, pravidelný pohyb a uznanie od ľudí. Cítite sa rok po zavŕšení aktívnej činnosti v tomto smere lepšie a prešli ste už na iné myšlienky?

„Zásadne sa v mojom živote zmenili dve veci. Jednak nie som v hokejovom kolotoči, som pánom svojho času. Druhá vec je, že nežijem v USA, ale na Slovensku. To som začal pociťovať. Predtým som sem prišiel cez leto na tri mesiace a všetko podriaďoval tréningu na nový ročník. Zmena je to obrovská, zrazu žijete niečo úplne iné. Robíte od šiestich rokov hokej - a čo teraz? Mám výhodu, že som vyrovnaný človek. Nepijem, nefajčím, nehrám hazardné hry, nie som závislý na žiadnych liekoch. Avšak možnosť vypotiť sa, predzápasový adrenalín, ďakovanie po zápase, to všetko mi veľmi chýbalo. Je to pocit, ktorý sa nedá kúpiť a nijako inak dosiahnuť než vlastnou poctivou prácou. Každému pohladí ego, keď vás fanúšikovia potľapkajú, aký ste dobrý a aký super zážitok som im pripravil. Bolo to veľmi príjemné a človek až keď z toho vypadne, pocíti, že už to nemá. Dá sa povedať, že to bola jemná droga a posledný rok som to nezažíval. Zožieral som sa, vnútorne trápil, ale už je to oveľa lepšie.“

Zaujímavé je, že máte menej voľného času ako počas kariéry.

„Nechcel som byť doma a vstávať o jedenástej pred obedom. Začal som podnikať, pestoval som si koníčky a tým si vypĺňal čas. Nemal som úplné voľno. Navyše veľa ľudí sa chcelo so mnou stretnúť, spoznať ma, prípadne začať spoločný biznis. Dobré je, že som sa nikdy nenudil a nemal čas rozmýšľať nad hlúposťami.“

V akej fáze je výstavba vášho športového komplexu v Rači?

„Čakáme na územný plán, a keď ho dostaneme, verím, že stavebné povolenie pôjde oveľa rýchlejšie. A začneme stavať po troch rokoch veľkej driny, námahy, kedy od nás chceli každý jeden detail. Keby okolo toho nepracovala firma, ktorá sa tým celým zaoberá, už dávno by som to zbalil. Sú to štósy papiera, niečo nepredstaviteľné. Bolo by vhodné, keby sa to dalo zjednodušiť, pretože toto nie je biznis. Človek na tom nikdy nezbohatne. Je to športovisko a my sa budeme snažiť, aby si zarobilo na seba. Treba si uvedomiť, že to robím pre ľudí a budúcnosť detí v mestskej časti, kde ihriská nie sú. Ja vlastne suplujem štát a potreboval by som väčšiu pomoc, ale - bohužiaľ...“

Súčasťou areálu je aj zimný štadión?

„Áno, majú tam byť dve klziská. Jedno klasických rozmerov a druhé viac než polovičných.“

Dostali ste ponuku stať sa GM Slovana?

„Áno, ale zatiaľ som ju neprijal, pretože chcem rozhodovať o svojom čase. Budúcnosť ukáže, kde zakotvím. Momentálne som odmietol, no Slovan zostáva mojou srdcovou záležitosťou. Budem ich sledovať a v prípade potreby im rád podám pomocnú ruku.“

Mali ste ambíciu byť zvolený do výkonného výboru Slovenského zväzu ľadového hokeja.

„Rozhodovalo sa medzi mnou a Róbertom Švehlom. Vybrali si jeho, rešpektujem to a som aj celkom rád. Situáciu v hokeji môžem sledovať z nestrannej pozície."

Celý rozhovor s Ľubomírom Višňovským na sukophockey.com

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?