Peter Šťastný si užíva dôchodok, ale zo Slovana mu krváca srdce

Autor: Michal Sukop | 18.2.2015 o 9:12 | Karma článku: 8,02 | Prečítané:  2175x

Prišiel energickou chôdzou. Bývalá hviezda NHL, neskôr generálny manažér hokejovej reprezentácie a europoslanec Peter Šťastný (58) vášnivo rozprával nielen o krvácajúcom srdci zo Slovana Bratislava, o rozhodnutí NHL nezobrať Slovensko na Svetový pohár či o predajnosti jeho knihy roka. A lúčil sa slovami: „Nepochybujte o tom, že som najšťastnejší človek na svete.“

Čomu sa po skončení práce europoslanca venujete?
„Všetkému. Vždy som bol veľmi vyvážený človek a veľa vecí ma zaujímalo. Hlavne mám veľa záležitostí týkajúcich sa rodiny. K tomu mám založené dlhoročné investície a spoločnosti, ktorým sa treba venovať. Najmä keď sa blíži čas odovzdania daňových priznaní, je toho dosť.“
Ako ste zareagovali, keď Slovensko nezobrali na Svetový pohár 2016?
„Úplne tomu rozumiem. Svetový pohár je záležitosť športová, ale aj komerčná. Ak tam majú byť dve mužstvá, ktoré budú citeľne slabšie, tak to uberie na príťažlivosti. Výber Európy bude mať potenciál zasiahnuť aj do medailových pozícií. Pre silné, bohaté krajiny ako je Nemecko, Švajčiarsko, Francúzsko, Nórsko či Dánsko, kde hokej nemá taký status ako na Slovensku či Lotyšsku, bude možnosť vidieť svojich hráčov vo výbere veľmi atraktívna. Z hľadiska rastu popularity môjho športu to vidím pozitívne. Pre Slovensko nie, ale pre hokej áno. Je mi to trochu ľúto. Vždy ma urážalo, keď sa vravelo o silnej šestke. Keď som začal pracovať pri reprezentácii, zrazu to bola silná sedmička. Dnes je to znova bez Slovenska.“
Keby ste boli generálny manažér, skúsili by ste viac lobovať za Slovensko ako samostatný tím na Svetovom pohári?
„To sú hypotézy. Nedá sa to vytrhnúť z kontextu. Niekto narušil kontinuitu. Slovensko nie je krajina ako Kanada či Rusko. Nemáme toľko talentu na ľade a ani vo vedení, aby sa ním mohlo plytvať. Reprezentácia mala, má a bude mať na to, aby sa postavilo jedno mužstvo schopné konkurencie. Treba to ale dať do rúk tým najlepším a najpovolanejším. Sila kolektívu sa tvorí zo všetkých, čo sú pri tom a z pokynov, ktoré udáva vrchné velenie a lídri na ľade. Potom ako som odišiel, nastalo obdobie veľkého vákua a medzier. Jednota kolektívu už nebola a nie je. Občas sa Slovensku niečo vydarí podobne ako Švajčiarom, Lotyšom či Nemcom. Keď som po olympijskych hrách v Turíne končil pri reprezentácii, boli sme tretí v rebríčku medzinárodnej IIHF (dnes sme ôsmi, pozn. red.). Počas mojej éry sme získali tri medaily za šesť rokov. Za posledných desať rokov sme vybojovali jednu.“
V čase, keď sme získali medaily, boli špičkoví hráči ako Pálffy, Bondra, Šatan na vrchole síl a voľní pre MS.
„Výhovoriek sa nájde vždy dosť. My sme nikdy nemali všetkých hráčov. Nie každý má zlatú či striebornú medailu, vždy sme využili len niektorých. Mnohí neboli k dispozícii. Máme stále dosť kvalitných, svetových hráčov a určitý systém, ktorý je daný tradíciou. Kolektívne by hráči mali vedieť vytvoriť takú skupinu, ktorá bude kedykoľvek konkurencieschopná.“
V článku zo SME z roku 2006 s nadpisom Ani Šťastný nebol doma prorokom -
Peter Šťastný skočí do reči: „To je historická múdrosť, ktorá platila a platí. Doma nie je nikto prorokom.“
- je veta: Konfrontačné vyhlásenie trénera Hossu o neprípustnosti vstupu Šťastného do kabíny pred zápasmi nebolo vykopaním vojnovej sekery z jeho vlastnej hlavy, ale prenosom želania skupiny hráčov.
„To boli klamstvá. Ja som za hráčmi prišiel a kapitán Pavol Demitra mi vraví: „Peter, to sme nemysleli na Teba, to na tých darmožráčov.“ A toto slovo je dodnes predmetom súdu s Jurajom Širokým. Boli to prípravy vedené bývalým eštebákom Širokým nato, aby ma mohli po olympiáde vyhodiť. Mal som vždy iné hodnotové zmýšľanie ako oni a zavadzal som im. A ľudia ako tréner Hossa sa radi prispôsobili, pretože im to vyhovovalo. Majú tam byť bezúhonní ľudia, ktorí musia byť príkladom pre mladšie generácie. Nemôže tam byť Široký, Nemeček alebo Sýkora. Tí zdevastovali slovenský hokej a tancujú tak, ako im bývalí eštebáci pískajú.“
V akom stave sú Vaše súdne spory s Jurajom Širokým?
„Všetky súdne spory som vyhral okrem jediného a ten sa týka toho slova „darmožráč“. Je to v odvolaní a nepochybujem, že to vyhrám. Ostatné žaloby na mňa stiahol, čo ma mrzelo, pretože každý súdny proces mi dával možnosť stretnúť aspoň zopár novinárov a verejnosť sa mohla niečo dozvedieť. Tým že prehral, musel platiť súdne trovy, mojich i jeho právnikov. Stálo ho to niekoľko desiatok tisíc eur.“
Váš materský klub Slovan Bratislava končí tretiu sezónu v KHL. Prvá mu vyšla, druhá nie, tretia je katastrofálna.
„Srdce mi krváca, keď môj rodný klub, s ktorým je celý môj život prepojený, je v rukách živlov ako je bývalý eštebácky dôstojník (mal na mysli majiteľa klubu Juraja Širokého, pozn. red.). Generálny manažér (Maroš Krajči, pozn. red.) je človiečik, ktorý o hokeji vôbec nič nevie, ale tvári sa ako hokejový almanach. Je to smutné a nehodné ďalšieho komentára. Verím, že sa raz časy zmenia. Božie mlyny i tie nespravodlivosti melú pomaly, ale isto.“
Mali ste v poslednom čase hokejové pracovné ponuky?
„Žiadne nehľadám, nejaké som dostal, ale nič také, čo by ma oslovilo. Uvidím, čo prinesie budúcnosť. Som vyvážený, spokojný starší pán, ktorý sa veľmi teší na nový deň a zajtrajšok. Mám toho niekedy až príliš, ale všetko je pod mojou kontrolou, a tak sa mi to páči. Celý život som mal šťastie, že bol o mňa záujem. Ak mi niečo vyvolá radosť, zimomriavky a pocítim nové výzvy, tak sa do toho pustím. Tak to bolo pri ponuke dotiahnuť Slovensko prvýkrát do Európskej únie. Nechal som sa presvedčiť, dal som do toho svoje meno, bavilo ma to – a dobre som spravil. Bolo to krásnych desať rokov.“
Vaša autobiografia Hokej na dvoch kontinentoch bola knihou roka 1997. Koľko sa jej nakoniec predalo kusov?
„Bol to splnený sľub, ktorý som dal, a zároveň jeden zo životných zázrakov, niečo neuveriteľné. Nikdy predtým sa nepredalo na Slovensku zo športového žánru viac ako tritisíc publikácií. Intuitívne som sa rozhodol pre tridsaťtisíc výtlačkov s tým, že ak ich do piatich rokov nepredám, rozdám ich medzi ľudí. Za týždeň sa všetko vypredalo. Opakujem – za týždeň! Dali sme dotlačiť ďalších desaťtisíc kusov aj tie sa vypredali. Kde predáte trinásťnásobok dovtedy najpredávanejšej knihy? Robil som propagačnú túru po Slovensku a niečo podobné som dovtedy nezažil. Všade davy ľudí. Napríklad košický Prior: tri podlažia rad odhora až dole, dlhý asi sto metrov. Podpisoval som tri hodiny doobeda a poobede som prešiel do iného mesta a znova to isté. Takto som prešiel asi desiatimi mestami. Všímam si dosť tieto veci, keď hviezdy niekam prídu, skoro nikto tam nie je. Toto však bolo v pravý čas na pravom mieste. V mojom príbehu je to možno symbolika prechodu z totality do demokracie. A hokej hral pri tom významnú úlohu.“

Celý rozhovor s Petrom Šťastným na sukophockey.com

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.


Už ste čítali?